Čím sme starší, tým s väčšou láskou a nostalgiou veru spomíname na zlaté školské časy. Obdobie :
- Prvých získaných vedomostí
- Prvých lások
- Hľadania si miesto v triednom kolektíve
- Láskavých pohľadov staručkej pani učiteľky, ktorá s láskou viedla našu ručičku pri písaní prvých kostrbatých písmeniek, ktoré sa nám nie a nie zmestiť na riadok
- Vône školskej jedálne , ktorú máme mnohí doposiaľ v nose
- Prachu školskej kriedy a smradu handry na zotieranie tabule
- Prísneho pohľadu riaditeľa, ktorého sme rešpektovali natoľko, že už iba otvorené dvere na riaditeľni boli pre nás signálom, aby sme sa správali vzorne
S vekom zlé spomienky dostávame z hláv preč a chceme spomínať iba na to dobé a pekné, čo sme spolu prežili.
Za týmto účelom sa konajú aj stretnutia spolužiakov po mnohých rokoch. Aj my sme tento rok mali takéto stretnutie zo strednej školy. Stretli sa tam zhodou okolností tri skupinky bývalých žiakov školy:
- Na stretnutí po desiatich rokoch
- Tí, ktorí opustili brány školy pred dvadsiatimi rokmi
- Stretnutie po štyridsiatich rokoch
Bez ohľadu na vek sme s nostalgiou nasávali opätovne nezabudnuteľnú vôňu školského vestibulu. Ten sa síce vyzdobil, skrášlil, ale jeho vôňa predsa len zostala. Mali sme možnosť opäť si sadnúť do školskej lavice na svoje miesto a vypočuť si privítanie pani učiteľky. Láskavej, milej a vždy chápajúcej.
Aj riaditeľňa školy mala pre nás dvere otvorené a vstúpili sme tam bez strachu z pokarhania.
Dokonca klasické posedenie pri jedle a pohári vínka sme si zorganizovali v školskej jedálni. Už sme nemuseli stáť s príborom v ruke v „dlhočíznom“ rade pred okienkom. Obslúžili nás mladé kuchárky. Na naše veľké prekvapenie, ale prišla aj staručkú pani kuchárka, ktorá nás vždy karhala, ak sme jedli neporiadne, ale sme chceli časť nedojedeného obeda vrátiť. Vždy kričala, že jedlo si treba vážiť a nevyhadzovať. Mala taký rešpekt, že keď sme ju zbadali pri okienku, kde sa odovzdávali prázdne taniere, tak sme sa veru ani za ten svet neodvážili odniesť čo i len malú kôpku ryže, alebo zemiakov.